Asi pred 2 rokmi som čítala Matkinovu poradňu a mal tamvýborný článok o tom, ako vždy jeden toho druhého chce viac, ako ten druhýtoho jeho. Parafrázovane niečo v zmysle, že jeden začne druhého baliť, tendruhý najprv nevie, potom mu dôjde, že sa asi teda nechať zbaliť chce, lenže to už je ten prvý zoslabnutýdobývaním. Ale dajú sa dokopy. No a v okamihu, keď je ten jeden opäťzamilovaný si ten druhý zase nie je istý, chce to možno aj skončiť, vtedy sa tenprvý spamätá, uvedomí si, čo pre neho druhý znamená a zahorí k nemu pravoua nefalšovanou láskou, ktorá strhne aj prvého, ale po chvíli sa to zaseotočí a jeden ako druhý chce, nechce, chce, nechce... A takto stále dokola.
Vždy som mala dojem, že keď mi raz bude na niekomskutočne záležať a budem si istá tým, čo k nemu cítim, tak to musídopadnúť dobre.
Ale začínam o tom celkom vážne pochybovať.
Moja viera v to, že život je kurva ťažký a zložitý,ale má nejaký zmysel a a a šťastný koniec, je vážne otrasená.
Človek okolo seba vidí kopu nešťastných ľudí a tak nejakosi hovorí, že on takto predsa nedopadne. Že keď skutočne o niečo pôjde, takbude schopný sa správne rozhodnúť.
Hovno.
Všetko sa dá tak strašne rýchlo a jednoducho posrať,že sa až jeden diví, že tento náš svet ešte vôbec nejako funguje, že sme sa užvšetci vinou nejakej šialenej náhody (stlačený červený gombík s nápisom nestláčať,malá prasklinka v zemskom jadre, čierna diera, čo ja viem) nezmenili napár atómov poletujúcich v Slnečnej sústave.
Ale späť k tomu „zároveň“.
Nie je náhodou toto tá láska na prvý pohľad? Nenájdečlovek takto toho svojho predurčeného?
Nie je táto strašná náhoda - ak ja ťa mám rada a ty mamáš rád – podotýkam v tej istej chvíli - takou jedinečnou a zriedkavouvecou, že sa to dá nazvať osudom???
Stále je to tak, že sú ľudia, ktorí po niekom túžia a ten,po kom túžia, túži po iných a po nich samotných zase túžia tí, po ktorýchtúžia tí, čo sú ich vytúžení.
A je to vlastne strašne smiešne. Ak človek náhodusám nie je ten vytúžený alebo túžiaci.
Čo teda ale väčšinou je. Vtedy je to skôr smutné.
Taký ten smiech cez slzy.
A teraz by mala prísť nejaká pointa. Ale ja som užnapísala všetko, čo som si tak nejak v poslednej dobe uvedomila, ale čo toteda znamená, to fakt netuším.
Asi že život je kurva ťažký a plný náhod, ktoré môžubyť zároveň osudom.
Alebo že sme všetci len atómy a že červený gombík s nápisom„nestláčať“ skutočne netreba stláčať.