mariana večeríková
srab
„Si srab,“ oznámil mu peháň v pásikavom tričku. Ostatní sa pohrdlivo uchechtli a odkráčali preč. S nimi aj nádej, že raz bude ako oni - pokrytý modrinami od lozenia cez ploty a okolo úst červený od kradnutých čerešní. „Som,“ pomyslel si. Sklopil zrak k zemi a sústredene pozoroval dieru na pravom palci, len aby nebolo vidieť červené oči. Napokon utrel sviečku do rukáva a vydal sa opačným smerom. „Nemohol som, mama by sa hnevala,“ vysvetľoval diere na ponožke. Vykúkajúci palec trpezlivo prikyvoval a chápal. Pozná mamu, vídava ju každý večer. Skoro každý. V poslednej dobe ho tak často neprikrýva. „Nemôže, je chorá. Teraz ju musím prikrývať ja.“ Palec na znak pochopenia kopol do najbližšieho kameňa